A je vonku
Pardón, že mi to tak dlho trvá. Chcela som vám napísať už takmer dva mesiace dozadu, ale zatiaľ je situácia doma veľmi náročná a času nieto. A keď to, tak zas energie.
Pôvodne som mienila článok postaviť ako porovnanie vlastných skúseností zo slovenskej a americkej pôrodnice. Ako som sa ale rozpísala najprv o slovenskej časti, prišla mi celá tak strašne negatívna a smutná v porovnaní s tým, aké sú pomery tu, že som stlačila backspace a komplet celý výlev vymazala. Naozaj si myslím, že nemá zmysel sa vo veci rýpať. Prežije to každý, keď musí, a čo ťa nezabije, to ťa posilní. A skúsenosti iných (moje boli navyše posilnené zdravotnými komplikáciami, ktoré vôbec nie sú bežné) môžu byť aj pozitívne. Radšej treba počúvať tie.
Ak ste sa dočítali až sem, blahoželám, a mám tu pre vás jedno malé
Upozornenie: Do článku na spestrenie a pre lepšiu predstavu prihadzujem aj pár nemocničných foto, vrátane priamo z cisárskeho. Žiadna krv tam ale neni, ani pupočné šnúry, ani nič, maximálne chirurgovi uvidíte čapicu. Tak sa nebojte, len vás chcem pre istotu varovať. Fotil Ben, keďže bol so mnou pri pôrode, ale za plentu mal odo mňa zakázané sa pozerať. Hovorím, ešte náhodou hodíš šabľu, potom aj ja, a to by teda nebolo nič moc.
Prenatálna starostlivosť
Aby sme nezačali len tak útokem naostro a bez optání, najskôr pár viet o ambulantnej starostlivosti v tehotenstve.
Pre nezasvätených - gynekológovi-pôrodníkovi sa v Amerike nadáva OB-GYN (obstetrician-gynecologist), ou-bí-dží-uáj-en, no a vy si toho svojho ou-bí vyberiete hneď na začiatku tehotenstva a on(a) vás napokon aj odrodí. Nie jak u nás, kde vás celé tehotenstvo vyšetruje niekto, prípadne niekto krát desať, zakaždým iný, a potom pri pôrode je zas nejaký niekto, koho ste v živote predtým nevideli. Alebo ak si zaplatíte luxusných 300 eur (ak sa to ešte stále robí), zaplatený pôrodník XY sa o vás stará akurát posledné 4 týždne tehotenstva a potom, ak sa nezasekne v zápche na Pražskej, sa k pôrodu aj dostaví.
V Lynchburgu je jedno veľké gynekologické stredisko, kam chodia všetci, a pracuje v ňom okolo dvadsať OBdžinov. Netušila som, koho si vybrať. Prosím pani v telefóne, nech ma dá k hocikomu.
„Dobre, takže bude to doktorka Christi Kidd.“
„Super, ďakujem, dovidenia!“
Nedá mi to a napíšem známej, ktorá do spomínaného strediska chodila už s troma deťmi.
„Ahoj Lauren, dali ma k doktorke Kidd. Nepoznáš ju náhodou? Aká je?“
„Preboha, len to nie!!! Choď k Phemisterovi. Určite im zavolaj a zmeň to.“
Zavolala som a zmenila som. No veď aha, z tohto ani nič dobré nekuká.
Ponaučenie: Dvakrát googli a raz volaj.
A tak, vďaka Lauren, som sa dostala k môjmu zlatému doktorovi Phemisterovi, ktorého by som si najradšej zobrala domov a určite nie som sama.
Ambulanciu som začala navštevovať až v desiatom týždni tehotenstva, čo mi je celkom zvláštne. Neviem, či je aj u nás rovnaká prax (S Tominom som totiž náhodou mala preventívku, keď som ešte bola asi len v piatom a odvtedy som už chodila pravidelne), ale tu sa na vás do desiateho týždňa nikto ani len nepozrie. Nechápem, pretože prvý trimester je najchúlostivejšie obdobie. Čo už, no.
Dr. Phemister sa ma hneď opýtal, či by som chcela rodiť prirodzene alebo cisárskym, keďže už mám jeden za sebou. Hneď som sa ako školáčka v prvej lavici prihlásila, že jeden cisársky si poprosím, nech si ma tam hneď aj zapíše a že by som rada, keby ho urobil on sám, ak môže. Že neni problém, tak mi dal hneď na výber deň, hodili sme ho do kalendára a od tej noci sa mi pokojnejšie spalo. Prirodzený pôrod je totiž jedna z vecí, ktorú si ale že absolútne neprosím zažiť. Tak ako si neprosím zažiť bungee jumping ani voľný pád z lietadla, verím, že aj bez tejto skúsenosti prežijem maximálne naplnený život, hlavne pri mojej fyzickej sile a konštrukcii. A môže ma presviedčať kto chce, čo chce, aké je to krásne. Že dík.
Do gynekologickej poradne sa, ako u nás, chodí každé štyri týždne. Obyčajná klasika – váha, tlak, moč, otázky, ponaučenia. Jediný rozdiel je v tom, že vám lekár až do posledného mesiaca vôbec nepozerá krček. Ostala som prekvapená a hovorím si, ako bude vedieť, ak sa náhodou skráti alebo začne otvárať? Čo potom? Pýtam sa ho teda, či sa to v Amerike preventívne nepozerá, lebo u nás hej. Ževraj nie, ak nemám subjektívne problémy. Dokonca aj v poslednom mesiaci tehotenstva sa ma vždy dopredu opýtali, či chcem, aby ma dnes lekár „vyšetril“. Ak som povedala áno, boli pri vyšetrení zo zásady prítomné dve sestričky. Najprv som nerozumela, na kieho toľký hurhaj okolo, ale docvaklo mi, že je to stopercentne preto, lebo sa tu ľudia strašne radi navzájom žalujú a ťahajú po súdoch, aby z nejakého úplného nezmyslu vytrieskali kopec peňazí. Viem si dokonale predstaviť, ako zopár strelených Američaniek obvinilo lekárov zo sexuálneho obťažovania a aj im to v tomto chorom justičnom systéme prešlo. Odvtedy si všetci kryjú chrbát. Dobrá blbosť, čo? Kiežby bola jediná svojho druhu.
Pôrod
Ambulantne všetko prebehlo bez problémov, tehotenstvo bolo fajn, určite lepšie ako s Tominom, blá blá, pretočíme kazetu dopredu a máme tu pravé poludnie 20. februára 2018. Na toto pravé poludnie sa ocitáme pri registračnom pultíku pôrodného oddenenia krásnej nemocnice Virgina Baptist Hospital, kde strávime len zhruba 12 sekúnd, pretože sme sa prezieravo vopred zaregistrovali online a už som aj, ani neviem ako, vo vlastnej izbe, poprezliekaná do nemocničného. Teda nie je tak celkom moja, táto sa volá recovery room, kde budem čakať do operácie a kde sa asi hodinku po operácii budem aj pod dohľadom zotavovať.
Benny pri mne sedel taký zlatý, tak som si ho sfotila.
Manžel môže byť pri mne, koľko len chce. Sestričky sú neskutočne milé, nonstop sa o mňa starajú a odpovedajú na všetky otázky, aj keď sa to isté spýtam štyrikrát. Postupne sa mi osobne príde predstaviť každý jeden lekár a sestra, ktorý so mnou bude pracovať, pýta sa ma, ako sa cítim a uisťuje ma, že bude všetko v poriadku. Síce sa trošku klepem od strachu, lebo ma ešte nikdy neoperovali pri vedomí, ale cítim sa ako v hoteli. Postupne aj triaška prejde.
Po dlhšom čakaní kvôli časovým sklzom ma odvezú na operačku. Posadia ma na kraj úzkeho, nepohodlného operačného stola. Sestrička ma spredu drží, aby som sa nehýbala, kým bláznivý anesteziológ, výzorom aj správaním nápadne pripomínajúci Majstra N, pripravuje anestézu. Z nejakého dôvodu mám hlavu ponorenú rovno v jej výstrihu a nemôžem sa pohnúť, ale trápnu situáciu našťastie prehlušuje strach. Čakám tam s holým chrbtom, je mi zima a netuším, kedy príde ihla. Majster si dáva načas a prechádza sa po celej miestnosti. Možno čaká, kým mi zaúčinkuje kožné znecitlivenie, alebo kieho, neviem. A zrazu pichne, v nohách pocítim okamžité teplo, strašne oťažejú a ťažko sa mi hýbe, ale pocit je to celkom príjemný. To už ma kladú na stôl, pred tvár natiahnu plachtu, príde Ben v chirurgickom odeve a sadne si ku mne, hneď za ním David Phemister s tímom a už aj pracujú. Atmosféra je veľmi pokojná a všetci sa so mnou rozprávajú. Cisársky prebehne veľmi rýchlo a bez komplikácií a zrazu si uvedomujem, že som sa ani nemala kedy báť. Najhoršie je na operáciu čakať. Keď už ste tam, je okolo vás toľko ruchu, že ani neviete ako a už je po.
Bábo je vonku.
„Ahoj Tori.“ Hovorí Benny.
Sestrička mu podáva dievčatko v zavinovačke. Ukazuje aj mne. Na koho sa to dieťa podobá? Rovnaké pocity som mala aj pri Tominovi. Tak takto vyzerá? No dobre teda. Sranda, ako si človek všetko predstavuje úplne inak a potom si musí doslova zvyknúť na realitu. Vôbec nie v zlom, len je zvláštny pocit mať niekoho deväť mesiacov pri sebe a netušiť, ako vyzerá. Automaticky si predstavujeme, že bude vyzerať presne ako jeden z nás rodičov zamlada, a ono nakoniec vyzerá ako – ono samo. Proste inak.
Novorodenecká sestra odvedie Bena z miestnosti, kým ma zašijú, aby jej pre nás na pamiatku pomohol urobiť odtlačky Toriných nožičiek. Kedysi sa namáčali do farby, dnes už odtláčajú digitálne.
V recovery room strávim zhruba hodinku. Cítim sa dobre a nič ma nebolí. Všetci sú pri mne – Ben, Tori, moja sestrička, Torina sestrička, Phemister a ostatní lekári. Ani chvíľu nie som sama. Desí ma jedine fakt, že zatiaľ neviem pohnúť nohami. Keď mi nimi hýbali naposledy, boli od seba, pripravené na operáciu, a tak si ich cítim aj teraz. Pozriem dolu na ne a oni sú, svine jedny, rovno vystreté! Skoro ma šľak trafil od strachu. Skúšam sa hýbať, mozog vydá signál, ale nohy nič.
„Budem ešte niekedy chodiť?“ Vtipkujem, ale vlastne ani veľmi nie.
Phemister mi so žoviálnosťou sebe vlastnou so smiechom odpovedá: „Tak o to sa naozaj nebojím.“
Hodnú chvíľu trvá, kým sa mi vráti cit. Najprv viem nohou v kolene len zľakha šklbnúť, po čase sa mierne hýbem, až sa rozhýbem úplne. Odvezú ma na izbu aj s Benom a Tori a príde na mňa neznesiteľná únava z anestézy. Ben má pri mne k dispozícii rozkladaciu posteľ a prvú noc strávi so mnou v nemocnici. Tomi je doma s dedkom, pretože ho kvôli chrípkovej sezóne do nemocnice nepustili. Chudák, netuší, čo sa deje a pýta sa na mňa.
Až do ďalšieho rána sa nepostavím z postele. Strašne sa mi motá hlava, krížia a zatvárajú sa mi oči, ktoré nedokážem vôbec ovládať a som strašne slabá. Rana chvalabohu vôbec nebolí, keďže operačné morfium účinkuje 24 hodín. Snažím sa spať, pretože spánok momentálne potrebujem viac než čokoľvek iné, ale adrenalín nepustí. Benny našťastie celú noc prebaľuje a kŕmi malú. Preboha, neviem, čo by som bez neho robila. Aj sa hanbím, že mám bábo a ešte som mu ani jedinú plienku neprebalila, ale hovorím si, veď ich ešte bude.
Nasledujúce dva dni chudák Ben behá cez celé mesto niekoľkokrát za deň z nemocnice domov a naspäť, aby sa postaral doma o Tomina (od otca sa veľa očakávať nedá) a v nemocnici zase pomohol nám. Našťastie si u mňa na izbe môže kedykoľvek pospať, aj si telefonicky objednať jedlo z menu. Žiadna nemocničná strava na prídel, ale raňajkové, obedové a večerné menu, jedlá a nápoje od výmyslu sveta, dezerty, zmrzliny, milkshaky, čo len chcete. Všetko máme v cene, tak čo by sme sa neobžrali?
Sestričky sú veľmi schopné, šikovné, maximálne ústretové a milé a mne idú až slzy do očí, prečo toto u nás na Slovensku nie je normálka a prečo musíme byť na seba nepríjemní a neosobní ako poslední sedláci. Snáď budúce generácie prinesú pozitívnu zmenu.
V nemocnici som strávila tri noci. Neustále bol niekto pri mne, či už z rodiny alebo z personálu. Návštevné hodiny neplatia. Ktokoľvek vás môže kedykoľvek navštíviť, ak si to prajete, pretože máte vlastnú izbu a s nikým cudzím vôbec neprídete do kontaktu. Celkovo fantastický zážitok, nemôžem jediné krivé slovo povedať. Doktor Phemister mi dokonca po pôrode poslal gratulačnú pohľadnicu s vlastným podpisom. No nemilujte ho.
Finančná stránka
Viacerí sa ma pýtate, koľko stojí pôrod v Amerike, že to musí byť veľmi drahé a podobne. Neexistuje konkrétna odpoveď, pretože každý človek a každá rodina si slobodne vyberá, aké chce mať zdravotné poistenie a podľa toho mesačne platí určitú sumu, tzv. premium (ktorú môže a nemusí sčasti kryť zamestnávateľ, väčšinou ju ale kryje). Ak ste bez poistenia, zrejme desaťtisíce dolárov, nemám šajnu. Na ilustráciu vám popíšem našu situáciu. Spomínané základné termíny amerického zdravotného poistenia už som svojho času vysvetľovala, ale oprášme si:
Deductible – Suma, ktorú za rok zaplatíte za zdravotnú starostlivosť z vrecka (po roku sa vždy zresetuje na nulu). Pre nás je táto suma $1500. Po dosiahnutí sumy začína platiť poisťovňa. Ale, pozor, nepokryje vám hneď 100% všetkých nákladov nad $1500. Vtedy do hry prichádza tzv.
Coinsurance – Naša je 80/20. 80% nad $1500 hradí poisťovňa, 20% zase my z vrecka. Ale aby sa to niekde aj skončilo, máme tu ešte
Out-of-pocket max/limit – Suma, po dosiahnutí ktorej platí poisťovňa 100% nákladov. My máme maximum $3250. Čiže prvých $1500 platíme z vrecka a nad $1500 platíme 20% nákladov, až kým nedosiahneme sumu $3250. Po jej dosiahnutí už v danom roku máme všetko pokryté. Aby vec nebola ale celkom jednoduchá, každý člen rodiny (sme pod tým istým poistením štyria) musí dosiahnuť vlastý out-of-pocket max ($3250), aby mu poisťovňa začala všetko hradiť.Ja som svoj už tento rok dosiahla.
Kto pochopil, môže prejsť na kvíz. Kto nepochopil, prečíta si ešte raz a potom prejde na kvíz.
Koľko by nás mal stáť pôrod?
a) $1500
b) divá sviňa nevie
c) $3250
d) desaťtisíce dolárov
Tí, ktorí zvolili možnosť c), majú teoreticky pravdu, a tí, ktorí zvolili b), ju majú prakticky. Zatiaľ nám totiž neprišlo vyúčtovanie a stať sa môže čokoľvek. Pojišťováci už nás veľakrát prekvapili, nerozumie im ani sám kráľ Šalamún a podľa mňa si nerozumejú ani sami. Keď pride faktúra, vyžrebujeme si výhercu kvízu. Korešpondenčné lístky so správnymi odpoveďami zasielajte cez Messenger najneskôr do 20. 2. 2020 (vyúčtovanie vraj zvykne trvať dosť dlho, treba im dať čas). Výherca dostane balíček Reese's (ak budem mať zlý deň, tak Hershey's), spodky s motívom americkej vlajky a melónový Chapstick.