Ako sa zo mňa stala profesionálna fotografka

Najprv vysvetlím.

Pod profesionálnou nemyslím, že by som bola nejaký matador, alebo čo, ale že som prvýkrát dostala za prácu zaplatené. Okrem toho mám zatiaľ len jedinkého klienta, takže s tou profesionalitou dosť preháňam. Ale ide predsa o princíp. Ide hlavne o to, že sa konečne po takmer troch rokoch sedenia doma na zadku prestávam cítiť ako zbytočný človek bez budúcnosti, ktorému neostáva nič iné, ako pýtať muža a rodinu o peniaze. Takže psychologický efekt, o ktorý nám išlo, máme splnený.

Zamestnáva ma firma Hermle, kde robí Ben. Ako som už spomínala, vyrábajú drevené skrinky/vonkajšky/obaly (neviem, ako to nazvať) na luxusné hodiny, ktoré im dovážajú z materskej firmy v Nemecku a okrem nich sa venujú aj výrobe hotelového nábytku, keďže si v dnešnej dobe hodiny za niekoľko stoviek či tisícok už moc ľudí nekupuje. Nakoľko im ten biznis s hodinami doslova mre, rozhodli sa, že ich treba nejako živo a moderne spropagovať. Na to ale treba nového fotografa, pretože ich ten predošlý prednedávnom opustil. A dobre urobil a ja som mu za to nesmierne vďačná. Bol to tento šikovný, mladý chlapec a hipster menom Lucas Moore, chalan odo mňa dokonca o dva roky mladší, a už si stihol fotením zarobiť toľko, že sa len tak z haluze presťahoval na Havaj, lebo šak prečo nie. No a Lucas je presne taký ten matador, aký ja nie som. Pozná ho celý Lynchburg. Veď pokukajte:

https://lucasmoorephotography.com/

„Aká škoda, že nás Lucas opustil a odišiel na Maui,“ hovorí mi zamestnankyňa v Hermle.

„Strašná škoda, veľmi šikovný chalan,“ tvárim sa zdrvene a srdce mi plesá. Len si tam ostaň, ty génius.

Neviem, ako im fotil hodiny pán Moore, ale čo som videla na nete, doteraz používali len obyčajné zábery spredu, prípadne mierne zboku s bielym pozadím, presne tohto štýlu. Klasické stock fotky:

Keď som prišla na prvé fotenie, vôbec som si nevedela predstaviť, o čo pôjde. Pýtam sa ženy, čo ma vedie do foto miestnosti:

„Aký štýl fotiek by ste odo mňa potrebovali? Obyčajný stock, alebo skôr niečo kreatívnejšie?“

„Pozri, pofoť si ich, ako to cítiš. Ja ti ich sem prinesiem, nechám ťa tu, ako dlho chceš a rob, ako najlepšie vieš.“

Neviem, či sa mi skôr uľavilo, alebo ma zamrazilo. Čo vlastne odo mňa chcú? Nemám žiadne skúsenosti, a foťák teda rozhodne nič, s čím by som sa mohla pred profíkmi pochváliť. Na moje milé prekvapenie boli vybavení malou foto miestnosťou s bielymi stenami a kopou fotografických svetiel. Doteraz som sa k ničomu takému ani len fyzicky nepriblížila.

„Už si to tu voľajako ponastavuj, veď ty určite vieš, čo máš robiť.“

A odišla.

No, najprv musím nájsť zástrčku a potom ďalej nemám šajnu.

Miestnosť je dlhá a pomerne úzka, a samozrejme, uprostred tej dlhšej steny stoja dvojmetrové hodiny. Širokouhlý objektív nemám, lebo taká bohatá zatiaľ nie som, a tak ma oblialo po druhýkrát, že ich ani len nedostanem do záberu a pôjdem rovno domov. Ešteže som si priniesla všetky fotografické serepetičky, čo som doma našla a chvalabohu som medzi nimi mala širokouhlú násadku na objektív. Našróbovala som ju, zacúvala som, ako ďaleko sa dalo (čiže asi jeden a pol kroka) a hodiny boli v zábere. Okej, okej, dýchaj. To dáš.

Začala som úplne obyčajnými zábermi. Spredu, zboku, z druhého boku. A teraz čo? Stojím pred hodinami za niekoľko tisíc dolárov. Sú dokonalé ako ten najvypracovanejší šperk. Vydávajú krásne zvuky, sú perfektne čisté a vyblýskané, vyrobené z ťažkých, drahých materiálov. Každý jeden detail je bezchybný. Hovorím si, kašlem vám ja na suché stock fotky bez života, veď sa na tých hodinách dá obdivovať nekonečno miniatúrnych detailov.

A tak som si ulítla. Keď mám robiť, čo cítim, nech sa páči. Pochybujem, že ma za to pochvália, ale aspoň sa zabavím.

Medzitým priniesli ďalšie dvoje hodiny. Tak som sa zabrala do fotenia, že som ani nezbadala, že prešla hodina a pol. Usúdila som, že stačí.

Poďakovali mi, rozlúčili sme sa a hneď po príchode domov som sa dala do úpravy fotiek. Fotila som vo štvrtok večer a už v pondelok ráno som im všetko odovzdala. Ben mi píše z práce sms-ku, vraj sa dozvedel, že robia konkurz na fotografa a som len jedna z. „Do riti! Tak to som skončila,“ hovorím si. Ja si tam fotím voláke pseudoumelecké detaily a oni určite potrebujú obyčajný stock, ktorý ja im urobiť neviem. Bola som napálená. „Tak preto mi tá ženská povedala, nech si robím, čo cítim. Šak ja im teraz budem na smiech!“

Na druhý deň mi vyplatili faktúru, tak si vravím, že mám aspoň skúsenosť a trošku som si zarobila. Ben mi ale na moje prekvapenie vraví, že Shannon, vedúca marketingu, bola z výsledku úplne nadšená! Strašne sa jej páčilo, ako som to poňala s rôznymi uhlami a detailmi a chce, aby som prišla znova. Vraj konečne môže hodiny propagovať novým, originálnym spôsobom, a presne to potrebuje.  

Medzitým som bola v Hermle znova, pofotila som ďalšie hodiny a výsledok bol znova prijatý veľmi pozitívne. Shannon už má pre mňa nachystaných ďalších 16 hodín (na jedenkrát fotím troje) a vraj budú potrebovať aj fotky nábytku. Na ten už si ale naozaj musím kúpiť ten širokouhlý objektív, aspoň mám konečne výhovorku.

Nepotrebuje niekto z vás hodiny? Malý šperk do domácnosti? Manželke k výročiu? Budem vás otravovať ako poisťovací agent.