Boli sme v Pittsburghu

Sú tomu takmer presne dva roky, čo bývame u otca v Lynchburgu vo Virginii, ale už od nepamäti sa chceme osamostatniť a na presídlenie sme si vybrali práve Pittsburgh v Pennsylvánii. Najskôr som však bola tehotná s Tori, čo trvá pomerne dlhých deväť mesiacov, ako si všetci pamätáme z prvouky, a Ben mal čerstvo novú prácu. Povedali sme si teda, že začne hľadať tesne pred pôrodom. Predstavovala som si to nejako tak, že sadne za notebook, nájde robotu, poskajpuje s budúcim šéfom, dostane ponuku a ideme. Nakoľko nám to vyšlo, si viete zhruba predstaviť podľa toho, že prešiel rok a výhľad z okna na Lynchburskú ničotu sa okrem občasného striedania ročných období nezmenil ani o chlp.

Pittsburgh je druhé najväčšie mesto v Pennsylvánii (hneď po Philadelphii, do ktorej sme sa najprv dosť hrnuli, ale po rešerši sme pochopili, že v žiadnom prípade) a s predmestiami v ňom býva zhruba dva a pol milióna ľudí, čiže tak akurát. Kedysi ho nazývali oceľovým hlavným mestom sveta, čo má na zodpovednosti chlapík menom Andrew Carnegie, alias Pavol Országh Hviezdoslav s o niečo širším nosom, ktorý po boku John D. Rockefellera a J.P. Morgana tvorí trojicu titanov americkej priemyselnej revolúcie. Ak sa chcete o ňom dozvedieť viac, odporúčam pozrieť výborný dokument The Men Who Built America, ktorý nájdete na YouTube.

Pittsburghu sa však za posledné desaťročia veľmi úspešne podarilo striasť nielen nálepky steel town, ale aj odpornej nečistoty a odpadu s tým spojenej, a stalo sa z neho popredné mesto v oblasti technológii a medicíny. Ako mesto je v Amerike, narozdiel od Philadelphie, veľmi obľúbený. Kohokoľvek sa opýtam, nevie mi povedať krivé slovo. Navyše je domovom populárneho futbalového tímu Pittsburgh Steelers a takisto úspešného NHL tímu Pittsburgh Penguins. Pittsburské farby, ktoré prevzali aj všetky jeho športové tímy, sú zlatá a čierna. Vysvetľovala som si to ako oheň a oceľ, ale pôvod sa zdá byť oveľa prozaickejší – pochádzajú z erbu britského premiéra Williama Pitta, po ktorom sa Pittsburgh volá Pittsburgh. Škoda.

Ospravedlňujem sa za toto dlhé, nudné školenie, ale chcela som vám mesto aspoň trochu priblížiť. Nespomenula som zatiaľ najzaujímavejší fakt, a to ten, že tu býva najväčšia severoamerická komunita Čechov a Slovákov, a to je jeden z hlavných dôvodov, prečo sme si ho vybrali. V roku 1918 sa tu dokonca podpísala Pittsburská dohoda, schvaľujúca spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte, v ktorom malo mať Slovensko vlastú administratívu. Ale dosť už histórie, musím sa krotiť. Šak už ani nič viac neviem, takže máte šťastie. V Pittsburghu dnes majú česko-slovenskú školu pre deti a dokonca aj slovenský folklórny súbor, čo príde veľmi vhod, keď sa budeme chcieť  s deťmi jazykovo a kultúrne vyžiť.

Ben dostal v priebehu novembra dve pracovné ponuky a obe firmy ho pozvali na osobné interview. Zariadil to tak, aby bolo jedno vo štvrtok a druhé v piatok, a tak sme si celá rodina urobili aj s víkendom štvordňový výlet. Pittsburgh je od nás síce pomerne ďaleko, ale keďže v duchu driving is the ultimate American experience sa všetci Amíci všade presúvajú výhradne autom a my Európania si tu na to môžme akurát tak zavreť hubu a zvyknúť, sme sa vo štvrtok ráno o šiestej vydali na šesťhodinovú jazdu. V aute sme mali dve malé deti, čiže zo šiestich hodín sa samozrejme rýchlo stane takých osem a pol. Pri šoférovaní sme sa striedali, aj keď Benovi je to ako Američanovi dosť jedno, pretože títo ľudia sa za volantom menia na stroje a zvládnu pomaly aj 24 hodín vkuse, ak treba. Ja si ale myslím, že je bezpečnejšie sa striedať, takže sme sa striedali.

Za hranicami Virginie nám v ceste stála Západná Virginia a kúsok Marylandu. Na Západnú Virginiu som bola veľmi zvedavá, pretože som v nej nikdy predtým nebola, ale som čo-to počula. Hlavne teda, že nie je Sever ani Juh, ale akýsi samostatný celok, že je veľmi hornatá a nebývajú v nej južanskí redneci, ale apalačskí hillbillies. No a to sa všetko do bodky potvrdilo. Teda až na tých hillbillies, ktorých som nestretla, ale v jednom dome mali miestni po oboch stranách príjazdovej cesty vystavené dva hajzle, akože vitajte u nás, tak to považujem za celkom presvedčivý dôkaz hillbillizmu.

Cez Západnú Virginiu našim smerom nevedie žiadna šikovná diaľnica, a tak sme šli takými riťami, akými sa len dalo. Jediné, čo ma prekvapilo, bola dobrá kvalita ciest. Keďže Virgínske Ministerstvo Dopravy (Virginia Department of Transportation, alebo VDOT) si robotu robí na jednotku s hviezdičkou, mám latku nastavenú tak vysoko, ako sa len dá. No a Západná Virginia vôbec nebola taká zlá, ako som si myslela, čo sa však nedá povedať o Pennsylvánii, kde PennDOT  zaháľa, jak je rok dlhý. Akonáhle sme prešli cez hranicu, kvalita ciest výrazne klesla, po okolí odpadky a dotrhané pneumatiky. Riadne ma vydesilo a prehlasujem, že sa do žiadneho Pittsburghu nesťahujem. Lynchburg a vlastne aj celá Virginia sú tak dokonale pekné, udržiavané a upratkané, že to vyslovene až bolí, a na toto si fakt asi nezvyknem. Okolo mesta sa ale situácia zlepšila. Nemali sme čas na hovadiny, pretože Ben sa mal o hodinu dostaviť na prvé interview, v aute ostali asi dve kvapky benzínu a navyše zistil, že si zabudol ostrihať nechty. Musím ho teda zaviezť do Targetu, nech si kúpi cvakač a namiesto toho, aby ma v časovej tiesni poriadne navigoval, mi s pomalou, metodickou presnosťou sebe vlastnou odkladá paznechty do jamky vo dverách auta a vypisuje si s kolegami na telefóne. (Zabudla som povedať, že v súčasnej práci odprezentoval verziu, že celá rodina doma grcáme, lebo máme žalúdočný vírus a oni ho aj napriek tomu celé dva dni bombardovali esemeskami, lebo bez neho nedokážu urobiť ani hovno a pred Vianocami sú zavalení robotou viac než kedykoľvek inokedy. Ale klamať musel, inak by ho do žiadneho Pittsburghu nepustili.)

S deťmi som vysadla v miestnej IKEA, zatiaľ čo Ben vzal auto a utekal na interview. Po dvoch hodinách sa vrátil s rozžiarenými očami. Vraj vyzerá, že ho chcú a že sa mu ozvú v januári. Finančne si zrejme nebudeme môcť vyskakovať, ale vystačí nám to. Navečerali sme sa a medzitým sa zotmelo. Z Pittsburghu sme zatiaľ nič nevideli, keďže sme doteraz boli len kdesi na predmestí, a tak som navrhla, či sa pred odchodom do hotela aspoň neprevezieme cez centrum. Znelo to ako výborný nápad, až kým sme neostali trčať v totálnej zápche, Tora nezačala neutíšiteľne vrešťať a asi päťkrát sme nezablúdili. Navyše ma z celodenného sedenia začali tak strašne bolieť nohy, až som mala pocit, že ak sa okamžite nepostavím, vystrelí mi voľakde zrazenina a finito. Lenže pokúste sa zaparkovať večer vo veľkom meste. Tori vreští, do hotela je to ešte štyridsať minút a všade zápcha. To bol zas nápad. Mesto je vysvietené a krásne, ale zároveň veľmi kopcovité a akési, no neviem, strašidelné. Nič podobné som nikdy predtým nevidela ani v Európe, ani v Amerike. Nakoniec sme úspešne dorazili do hotela a usúdili sme, že podobné zábavky by fakt bolo bývalo lepšie nechať na zajtra.

Na druhý deň, čiže v piatok, mal Ben interview vo veľmi úspešnej medzinárodnej inžinierskej firme, ktorá sa venuje skutočne kadečomu. Do tejto pozície sme vkladali veľké nádeje, pretože plat by bol určite vyšší ako u prvých a možnosti kariérneho rastu viac než zaujímavé. Dvadsať minút pred odchodom si však chlapec uvedomil, že tentokrát síce nechty ostrihané má, ale má hnedý opasok a viac by sa mu hodil čierny a že si zabudol priniesť biele tričko pod košeľu a má len sivé. Čo by podľa mňa nevadilo, keďže má sako a ani jedno z toho neni vidno, ale čo je zaujímavejšie, zistil, že nemá v meste kde zaparkovať. Keďže som superžena, zatiaľ, čo trávil posledné minúty v sprche a nemal už ani sekundu času, som mu našla lacné parkovanie dve minúty napešo. Kedy tí chlapi dospejú? Keby som mu okrem iného nevyleštila a nezbalila slušné topánky, asi by bol šiel v teniskách, alebo čo.

Bála som sa, ako pochodí. Budúci šéf, Ukrajinec Jurij s harvardským titulom, je vraj veľký profík a už dosť dlho sa snaží danú pozíciu zaplniť, pričom kandidáti lietajú von dvermi ako špinavé handry. Ben sa mu však zapáčil a rozhodol sa, že mu dá šancu. Vyskytol sa ale malý háčik. Práca je to síce zaujímavá, ale vyžaduje kopec cestovania, a to nielen po Pittsburghu, ale po všetkých kontinentoch. „Koľko percent času by som trávil na pľaci a koľko v kancelárii?“ Pýta sa Ben. „Deväťdesiatdeväť ku jednej,“ zatĺka klinec Jurij. „Často treba cestovať aj niekoľkokrát za mesiac.“ Hneď som si predstavila, ako som sama s dvoma deťmi niekde v západnej Pennsylvánii a najbližšia rodina, ktorá mi aj tak dokopy s ničím nepomáha, je o dva štáty ďalej. Už som raz všetko známe zanechala v Európe a fakt nemám chuť byť ešte viac sama. Ben mi úplne rozumie a nechce to vziať. Sme sklamaní. Ideme si pozrieť mesto a rozhodovanie necháme na neskôr, aj keď je už v podstate rozhodnuté.

Pittsburgh je aj za denného svetla strašidelne krásny. Je posadený vysoko v kopcoch a sám je ako bobová dráha skrížená s parkom pre horolezcov. Nič-nič-nič, nevinná rovina, a zrazu sa pred vami pod deväťdesiatstupňovým uhlom vztýči taký kopec, že ani nedovidíte na vrch. A na vrchu, na samom kraji stoja domčeky, akoby sa im chcelo skočiť do priepasti. Veľký kopec na juh od centra, Mt Washington, museli doslova prevŕtať tunelmi, inak by sa cezeň nikto nedostal.

Vybrali sme sa deťmi do Blue Slide Park, ktorý určite poznáte, ak ste fanúšikmi nedávno zosnulého rappera Mac Millera, pochádzajúceho práve z Pittsburghu, ktorý po ňom pomenoval celý album. Ja mám teda Mac Millera a jemu podobných vietekde, keďže je pre mňa len ďalší blbeček, čo mal priveľa peňazí a času na to, aby so sebou spravil niečo užitočné, tak sa predávkoval drogami. Každopádne, Blue Slide Park je jedna z ikon mesta a nachádza sa v najväčšom Pittsburskom parku, pomenovanom Frick Park po idiotovi ešte ďaleko silnejšieho kalibru, Henry Clay Frickovi. Frick bol pravou rukou už spomínaného Carnegieho a kým bol ten doma v Škótsku, Frick nútil jeho robotníkov pracovať v neľudských podmienkach a keď sa vzbúrili, dal ich postrieľať. Tak po ňom voľakto múdry pomenoval krásny park.

(Na šmýkanie si prineste kartón, inak si pozadie zmrzačíte na nepoznanie.)

Z Blue Slide Parku sme sa bohužiaľ museli rýchlo pratať, keďže tam Tomi nechtiac mierne skrvavil malého Pittsburčana. Riadne som sa naštvala a aj slzy boli na oboch stranách (u detí, nie u mňa), ale vydiskutovali sme si to a vraj sa už podobné nezopakuje.

Pred bránou Blue Slide Parku stojí strom ovešaný ručne vyrobenými pohľadnicami. Na väčšine z nich je nakreslená Dávidova hviezda. Nechtiac sa dozvedám, že pred dvoma mesiacmi miestny antisemita vystrieľal v synagóge počas sabatu jedenásť ľudí. Dosť nás to rozruší, ale miestni nás uisťujú, že sa podobné veci v inak veľmi bezpečnom Pittsburghu nikdy nedejú a pre všetkých to bol veľký šok. Mesto intenzívne pracuje na sprísnení kritérií na kúpu a držanie zbraní. Česko-slovenská škola je od synagógy len o ulicu ďalej a zhodou náhod sa stretáva práve každú sobotu doobeda. To teda nie je veľmi príjemné vedieť.

Piatočné popoludnie strávime na riečnej nákupnej promenáde Station Square, ale zhruba po hodine začína pršať. Vydáme sa na juh smerom na predmestie Mt Lebanon, kde by sme chceli bývať. Pýtate sa, prečo na predmestí? Aspoň z mojej skúsenosti to v Európe funguje tak, že čím viac ste v centre, tým lepšie školy. V Amerike je to z veľmi prozaického dôvodu presne naopak, a tým dôvodom je takzvaný white flight, terminus technicus pre to, keď sa belosi vysťahujú z centra mesta na predmestia, pretože nechcú bývať s neprispôsobivou černošskou menšinou. Černosi sa v každom meste sústreďujú hlavne do centra, preto sa týmto oblastiam nadáva inner cities. Černosi sa o nič nestarajú, cesty a domy sú spustnuté ako v poslednej osade, v uliciach drogy a kriminalita, a presne tak v centre mesta vždy vyzerajú aj školy. Americký systém nedovoľuje deťom vybrať si školu podľa kvality, ale musia chodiť do najbližšej od domu. Ak máte školopovinné deti a nemáte peniaze na súkromnú, rozlúčte sa s tým, že budete bývať v centre akéhokoľvek mesta. Od amerických Sloveniek som dostala radu, aby som si vybrala bydlisko práve podľa školy, nech je kdekoľvek, a čo sa týka hodnotenia, pod sedem hviezdičiek z desiatich nech v žiadnom prípade nejdem, inak si pýtam o poriadne problémy. Školy v centre Pittsburghu majú väčšinou dve-tri hviezdičky, v širšom centre sa to dvíha na päť a na predmestiach osem, deväť, desať. Čisté okolie, krásne domy, udržiavané parky. Ak ste náhodou nevedeli, čo je white flight, už viete.

Mt Lebanon nás úplne dostal. Všadé sú chodníky, čo je pre Ameriku absolútne netypické, premávajú autobusy a metro, čo je ešte netypickejšie, a obchody, školy a kostoly sú dostupné napešo, čo je tak nádherne európske, že už to viac ani nejde. V sobotu ideme na prehliadku bytového domu, ktorý sme si vytipovali, ale je natoľko obľúbený, že sa treba zapísať na čakačku. V nedeľu ideme na skúšku na omšu do miestneho kostola, krásnej, starej budovy, ktorú by ste rovnako akoby vytrhli do srdca Európy. Európsky vyzerajúci kostol so srdečným, pozitívnym americkým prístupom k viere. To je kombo, ktoré neodmietnem.

Po nedeľnej omši sa hneď vydávame na cestu späť, pretože toho máme pred sebou ešte dosť. Ben šoféruje prvý, ja navigujem.

„Prečo nás to vedie na spoplatnenú diaľnicu?“

„Neviem, idem po najkratšej trase. Neoznamuje mi to, či sú cesty spoplatnené alebo nie sú.“

Rozhodneme sa nekomplikovať si život a zaplatiť. Prídeme k terminálu, ale neberie karty, len hotovosť. Ani jeden z nás pri sebe hotovosť nikdy nenosí.

„Máš voľačo?“

„Nie, nikdy predsa nenosím hotovosť.“

„Ani mince?“

„Nejaké mám, ale určite nie dvacku.“

„Nijé, chcú len jedna päťdesiat.“

Naškrabem jedna päťdesiat, ale viac už fakt nemám.

„No super, to nám vyšlo, a aké lacné!“

O pár metrov ale prichádza ďalší terminál, nikde nikoho a zísť z cesty sa nedá.

„Benny, ja už viac nemám. Koľko chcú?“

„Dve desať.“

„Tak to sme v pasci. Nemôžeš sa vrátiť?“

„Zlato, po diaľnici sa nemôžeš vrátiť.“ Okej, to bola fakt blbá otázka.

Stlačí núdzové tlačidlo, ale ozve sa len chrchlot. Stlačí ho znova a akoby zázrakom sa zjaví chlapík, zamestnanec. Doplatí nám rozdiel (očividne je zvyknutý) a radí nám, nech zídeme z diaľnice a vytiahneme keš z bankomatu, lebo ešte budeme platiť niekoľkokrát.

Zídeme a dáme pauzu na parkovisku. Od samého hnevu googlim (nie je totiž žiadne tajomstvo, že Google rád ťahá ľudí po spoplatnených diaľniciach) ako sa na Google mapách takýmto cestám vyhnúť. A ono to nakoniec vôbec nie je nič náročné. Keď zadáte trasu z bodu do bodu, kliknite na tri bodky hneď vedľa a vyberte si možnosť vyhnúť sa spoplatneným diaľniciam. Domov sme sa teda dostali už bez ďalších šlamastík.

Či nám Pittsburgh vyjde, je momentálne vo hviezdach. Záleží v podstate len na tom, či mu prvý zamestnávateľ (Jurija sme už v podstate vylúčili) ponúkne dosť na to, aby sme slušne vyžili a nepočítali každý cent. Ak by aj nie, budeme sa ďalej snažiť. Lynchburg nám obom ide príšerne na mozog, pretože sa tu nič nedá robiť, nič tu nie je, obchody stoja za prd a ľudia chodia dogabaní. Je tu síce pekne a bezpečno, to áno, ale za dva dni by sa tu toho človek nabažil a ide ďalej. Pittsburgh je o niekoľko tried vyššie a je presne to, čo hľadáme. Uvidíme, dozvieme sa v januári. Dovtedy veselé Vianoce!