Duchovia z New Hampshire

Čo si o tomto celom myslíte, nechám úplne na vás. Nikdy som podobným historkám neverila a skôr som sa prikláňala k názoru, že si ľudia buď vymýšľajú, aby boli zaujímaví, alebo sa im sníva, majú halucinácie, prípadne prikladajú nadprirodzený význam jarnému vetríčku, čo náhodou zabuchol okno na povale. Predvčerom večer som ale zneistela a sama neviem, aký postoj zaujať. Tento príbeh mám totiž z prvej ruky, od človeka, ktorý ich videl na vlastné oči. Videla ich celá jeho rodina. Tým človekom je svokrin manžel Timothy, u ktorého teraz bývame.

Timov otec, tak isto ako otec mojej svokry Terri, pracovali ako špióni pre CIA. Obe deti, nezávisle od seba, strávili detstvo a pubertu v rôznych exotických krajinách, kde ich otcovia práve pracovali a žili s celými rodinami. Keď sa Timova rodina vrátila z poslednej šichty (príde mi vhodné to tak volať) na Filipínach, kúpili si veľký starý farmársky dom v meste Bristol v New Hampshire, ktorého maľba a fotky visia v terajšom dome v Lynchburgu.

„Čo je to za dom?“ pýtam sa svokry.

„ Kedysi v ňom bývala Timova rodina. Kúpli ho, keď sa vrátili z Filipín. Mali tam duchov.“

Pozriem na ňu štýlom, že s týmto na mňa nechoď.

„Jak duchov? Aj ich akože videli?” pýtam sa ironicky.

„Áno, celá rodina, len každý zvlášť.”

„Duchov, hej?”

„Ale neboli to zlí duchovia, len sa tam hrali. Dvojičky, dvaja osemroční chlapci.”

Už nič nehovorím, len na ňu zíram a tvár mi značne kriví zmätenosť, zatiaľ čo utieram synovi zadnú časť. Ben sa rehoce a hovorí:

„Presne takto isto som vyzeral aj ja, keď mi to prvýkrát povedali. Neboj sa, časom na to zabudneš.”

„Počkať a...čo? A Tim ich tiež videl?”

„Áno, kľudne sa ho na to spýtaj, on ti povie.” 

„Timmy?” volá naňho a kráča smerom do obývačky. „Ako to bolo s tými duchmi v New Hampshire?”

Pelaším za ňou, ako rýchlo viem, aby mi nič neušlo.

„A čo konkrétne chcete vedieť?”

„Tak všeobecne. Zuzana sa na to pýtala.”

A začal rozprávať. Ani som si za celý čas nesadla.  

Ak si dobre pamätám, niekedy v 80. rokoch 19. storočia bola v New Hampshire (a zrejme aj v širšom okolí) dosť krutá zima, ktorá nie a nie skončiť. Spomínaní chlapci počas nej ochoreli a chorobe podľahli. Neviem, odkiaľ presne má Tim všetky informácie o nich, ale zrejme to bude kombinácia z rozprávania bývalých majiteľov domu a susedov. Niekto z nich mu svojho času daroval aj túto fotku, kde je zachytená rodina malých dvojčiat pred spomínaným domom. Bradatý pán vľavo je starý otec, ostatné sú sestry. Chlapci na fotke nie sú. Neviem, či to bolo fotené pred ich smrťou alebo po.

Nikto z rodiny najprv nechcel priznať, že chlapcov videl, pretože ich nikdy nevideli naraz. Nejaký čas trvalo, kým vysvitlo, čo sa deje a príbehy sa pospájali.

Chlapci údajne žili v prítomnosti so živými, vnímali ich a sledovali, aj keď nikdy neprehovorili. Hrali sa, otvárali a zatvárali dvere a schovávali predmety. Keď o nich Tim hovorí, nevie skryť jemný úsmev. Vraj boli beťári. Pýtala som sa, ako to, že sa okamžite s celou rodinou nevysťahovali, lebo ja by som prášila ako o dušu spotenú. Odvetil mi: „Prečo? Veď to bola sranda.” Neviem, no. Každý si pod srandou predstavuje niečo iné.

Jedného dňa sa rozhodol, že prerobí istú časť domu a všimol si, že mu začalo miznúť náradie. Pýtal sa všetkých členov rodiny, či mu ho niekto berie a nikto nevedel, o čom hovorí. Po čase vysvitlo, že všetko bolo schované na jednom skrytom mieste. Neskôr príbeh spomenul istému paranormalistovi a ten tvrdí, že chlapci nechcú, aby sa dom akýmkoľvek spôsobom zmenil, ale aby ostal taký, ako ho poznajú z detstva.

Inokedy zase s rodinou vypratávali povalu a nosili za sebou dolu schodmi kopu vecí na vyhodenie. Prvý zišiel dolu, otvoril dvere. Zišiel druhý, dvere zatvorené, tak ich otvoril a nechal tak. Zišiel tretí, dvere znovu zatvorené. Vraj chlapcov v tom čase už dobre poznali a presne vedeli, o čo ide.

Po rokoch sa stala ešte jedna vec, ktorá už s príbehom nesúvisí, ale je rovnako strašidelná. Timov strelený brat si po štyridsiatke našiel, nazvime to, veľmi zvláštnu priateľku, ktorá bola extrémne nepríjemná a manipulatívna a okrem iného vysvitlo, že sa zaoberá satanizmom a akousi indiánskou mágiou, či kieho. V tom čase už býval v spomínanom dome sám a pozval ju, aby bývala s ním. Spoločne, ešte s ďalšími bláznami, usporiadavali v dome rôzne seansy a rituály. Vždy keď Tim prišiel, cítil v dome veľmi zlú, nevysvetliteľnú energiu. Koľkokoľvek lámp v dome zažali, svetlo akoby neustále požierala tma. Brata s priateľkou s domu vyrazil (za čo ho ona skoro zastrelila a unikol len o vlások) a zavolal exorcistu. Ten v celom dome urobil, čo treba, ale z povaly, kde sa konali obrady, cítil takú zlobu, že tam odmietol vkročiť. Tim ho prinútil, nech na tom popracuje aspoň od dverí, tak sa teda stalo a kňaz odišiel spotený a vyklepaný.

Tim tvrdí, že v dome už podľa neho žiadne zlo nie je. Úspešne ho predal (podľa mňa úbohým) budúcim majiteľom a odvtedy tam nebol. Pýtam sa ho, čo si myslí, že sa stalo s chlapcami. Vraj netuší, ale dúfa, že nič zlé.

Ja viem, ja viem. Všetko, čo som napísala, je absolútne šialené. Čo si mám myslieť a koľko z toho je pravda a koľko nie, naozaj neviem. Píšem len, čo som sa dopočula a chcem sa s vami podeliť. Dúfam, že budete dobre spať a ak aj nie, zajtra už určite áno.