S deťmi cez Atlantik

Prípravy a let

Ako som spomínala v statuse, naposledy sme zo Slovenska odleteli pred vyše dvoma rokmi. Neplánovala som byť tak dlho preč, ale pritrafili sa rôzne okolnosti a návrat sa oddialil. Najprv som otehotnela, potom som bola tehotná (tak nejako to tuším býva), potom bola Tori primalá a priuvrešťaná, a nakoniec bolo primálo financií. Poslednú okolnosť sme veľmi podcenili, pretože sme netušili, aká pálka sú také spiatočné letenky do Európy. Keď letí Slovák smerom do Ameriky, zaplatí len zhruba polovicu toho, čo Američan letiaci opačným smerom. Aerolinky to totiž berú tak, že Američania majú automaticky viac peňazí, o čom by som sa pokojne vedela pohádať. Dieťa nad dva roky platí letenku v tej istej sume ako dospelý, ale ušetrili sme aspoň na Tori, kým je ešte mladucha. Nemala vlastné sedadlo, ale len postieľku, čo sa pripevní na stenu.

Zhruba rok dopredu už sme vedeli, že poletím s deťmi na jar 2019. Čo je super, pretože som mala kopu času na zbytočný strach a tvorbu žalúdočných vredov, a to nikdy neuškodí. Niežeby som sa bála Slovákov, veď vás poznám. Letu som sa bála.

Naša Torica je riadne číslo. Prvý rok života prakticky celý prevrešťala, čo mám za to, že Ben aj Tomi sú zasa naopak stelesnené anxiolytické benzodiazepínové alprazolamy. Upokojila sa doslova až pred pár dňami, čo pripisujem tomu, že v Bratislave máme malý byt a málokedy sa ocitne sama. Strašne som sa bála, že bude celú noc deväť hodín v lietadle plakať, že ma spolucestujúci prizabijú, že skolabujem od únavy, že sa Tomi bude v lietadle báť, že sama neodvlečiem všetky kufre plus dve deti, a napokon, že capne lietadlo, pretože nerada lietam a už vôbec nie ponad masívne vodné celky ako Atlantik, kde mi strkajú do rúk záchrannú vestu a kyslíkovú bombu, aby som bola pokojnejšia.

Posledných pár dní pred odletom napätie vrcholí, pretože okrem kufrov na cestu musím zbaliť celý dom. Áno, vyšiel nám Pittsburgh a sťahujeme sa! Ben začína v novej práci už o dva týždne a nechať balenie na chlapa nemôžem, pretože by dve tretiny vecí zabudol u otca a okrem iného je celé dni v robote. Na balenie nemám moc času, lebo sa mi sústavne pod nohami motajú dve deti vyžadujúce pozornosť. Tomi už niekoľko dní do škôlky nechodí. Rozmohol sa im tam žalúdočný vírus a to je to posledné, čo pred cestou potrebujem. Prebookovať letenky by ma stálo polovicu toho, čo samotné letenky, takže mám fóbiu. Týždeň pred odchodom pre istotu grcací vírus prinesie domov Ben z práce a dva dni mi leží v spálni ako mŕtvola, ale držím ho v karanténe a všetko dezinfikujem, takže ho ako zázrakom nedostaneme. Dva dni pred odchodom mi píše sms-ku Anna, mama Tominovho najlepšieho kamaráta zo škôlky, vraj ešteže som ho nechala doma, lebo Laith už dávi. Uf.

Lietam s deťmi po Lynchburgu a nakupujem plastové škatule, papierové škatule, lepiace pásky a bublinkové fólie, ktorých akosi nikdy nie je dosť. Otec je našťastie niekoľko dní na výlete v Seattli, takže mi nezavadzia, nepindá a nevnucuje mi staré šálky po prababke Gerardovej, ktorá ma vôbec nezaujíma. Prvých pár dní kolabujem od únavy, ale ako sa neporiadok postupne kryštalizuje, opadá aj stres. Balenie ma neprejde až do poslednej chvíle, ale to už ma Ben zaháňa si sadnúť, nech vraj niečo nechám aj naňho. Zastaví ma len nedostatok pásky, ktorú manžel odmieta ísť kúpiť, aby som si už sadla. Taká som ja žena, všetci by ma chceli.

Letí nám to vo štvrtok večer, ale letisko v D.C. máme ešte štyri hodiny cesty autom. Noc predtým sme strávili u maminej kamarátky Dadky na sever od Washingtonu v Marylande, aby sme sa vo štvrtok poobede nemuseli stresovať kvôli doprave. Cestou na letisko sme sa však dozvedeli, že na moste cez rieku Potomac, ktorá tvorí prírodnú hranicu medzi Virginiou a Marylandom, mal nehodu tanker s palivom. Komplet sa prevrátil a palivo sa vylialo na most a následne do rieky. Stáli sme v zápche vedúcej na most na Marylandskej strane a prakticky sme sa nehýbali, pretože rozliate palivo bolo najskôr treba upratať. Začala ma prepadať panika, že nestihneme lietadlo, ale nakoniec všetko dobre dopadlo. Očividne sme neboli jediní, pretože kopa ľudí sa drala cez bezpečnostnú kontrolu s tým, že im to letí o 5 minút. Tak zle sme na tom rozhodne neboli, ale času na rozdávanie tiež nebolo.

Pri príchode na check-in tasím letenky a pasy. Deti majú americké, ja slovenský.

„Ako dlho budete vo Viedni?“

„Ideme na Slovensko, do Bratislavy. Štyri a pol mesiaca.“

„Máte pre deti víza? Systém odo mňa pýta víza.“ V momente mi došlo, že preto, lebo Američania majú povolený bezvízový vstup do EÚ len na 90 dní.

„Nemám, ale deti sú občania Slovenska, len majú Americké pasy. Nepotrebujú víza.“

„A máte pri sebe nejaký dôkaz?“

„(ticho) Nemám.“

Zblednem ako stena a pozerám na Bena, čo mám robiť. Ani mi to nenapadlo. Už vyzerá, že nás nikam nepustia. Žalúdočné pohromy ani tanker nás nezastavili a teraz toto? Pani ide po nadriadeného a nevracia sa, no zbohom. Po nekonečných troch minútach sa vráti.

„Ešte raz, ako sa to volá tá dedina, kam idete?“

„Bratislava. (Naštvaný výraz.) Bratislava je hlavné mesto Slovenska.“

Vzhľadom na moju momentálnu situáciu by som asi mala byť príjemnejšia. Pani mi nakáže, nech jej to napíšem na letenku, vraj to nahodia do systému. Nič viac mi k tomu nepovie a už to nerozpitvávam, lebo sa musím ponáhľať. Modlím sa, aby mi už nikto nerobil problémy, ale to momentálne samozrejme neviem. Navyše mi oznámi, že príručná batožina má slušnú nadváhu a nepustia ma s ňou. Bránim sa, že synova je zasa naopak ľahučká a keď sa to sčíta, stále máme podváhu. Nedá sa ale zlomiť, vraj je to viazané na konkrétnu batožinu, pretože ak niekomu spadne na hlavu, bude zle. Čiže osem kíl neublíži, ale desať už hej. Pustí ma, nech si to vybavím pri gejte.

Ku gejtu sa dostavíme tak-tak, v podstate akurát načas. Cez megafón oznamujú, že let je plný a pri nadváhe budú veľmi prísni. Vyberám všetko ťažké a pchám to chudákovi Tominkovi do ruksačka, kde mal predtým len keksíky a banány. Váhu zrazím na necelých deväť. Ak mi príručnú zoberú, neviem, čo si počnem. Zbalila som do nej všetky potrebné veci pre malých. Idem k váhe a slečna ma upokojuje, že to nevadí, keď mám deti. Slobodnú holku za mnou už zdžube.

V lietadle sedíme v prednom rade napravo v dvojke. Vedľa nás, v strede, sa usadí mladá rodina s troma deťmi, pričom najmladšie má len sedem mesiacov. Hneď sa obe baby potešíme, že sme v rovnakej situácii a nebudeme jedna na druhú kakano zazerať, keď budú deti plakať. Priznám sa vám, že som si pre spolucestujúcich nachystala balíčky so štuplami do uší, čokoládkami a krátkou správou o tom, že sa im Tori už dopredu ospravedlňuje, ak to s ňou bude na nevydržanie. Mala som ich až šesťdesiat a zaberali mi polovicu príručnej batožiny, ale zas nikdy neviete, ako veci dopadnú. Dopadli tak, že som ich ani nevytiahla. Leteli sme deväť hodín, z čoho posledných šesť Tori tvrdo prespala. Síce som ju uspávala trištvrte hodinu a Moja mamka niečo má som zaspievala asi tisícosemstošestnástisíckrát, ale stálo to za to. No a Tomi celý čas pozeral rozprávky a nadránom zalomil. Oboch som zobudila až pri pristávaní, keď už bolo nad Európou krásne slnečno. Spolucestujúcej rodiny mi bolo veľmi ľúto, lebo mladšie dve deti mali obe choré. Prostredné dvojročné dievčatko nevedelo zaspať, malo teplotu a s prestávkami preplakalo celý let. Mali pre ňu nachystaný nafukovací vankúš pod nohy, aby sa mohla na sedadle vystrieť, ale Austrianská letuška ich veľmi rýchlo prísnym hlasom spražila, že im to s bezpečnostných dôvodov nedovolí. Tak sa choré dievčatko vôbec nevyspalo a Rakušáci opäť raz vyhrali prvé miesto v súťaži Európska únia hľadá najempatickejší štát. Bohužiaľ sa oň musia podeliť so Slovákmi.

Po pristátí som na seba nahádzala bagle, bundy, Tori som si zavesila do nosiča a Tomiho zobrala za ruku. Skladací kočík som musela pri gejte vo Washingtone odovzdať a nikto mi zrazu nevie povedať, kde ma bude čakať. Pred lietadlom nie je, vraj bude pri batožine. Pri batožine nie je, vraj bude na poslednom páse pre kočíky, ešte ďaleko za východom z letiska (dobrý nápad, to im asi Gizka poradila). Chcem si aspoň požičať vozík na kufre, ale najnovšie sú ako košíky v Lidli pospájané reťazami a ja nemám mince. Vraj si môžem ísť vymeniť peniaze hentam do riti, kam sa najprv musím so všetkými taškami a deťmi najprv dotasať. Skvelý systém, hovorím si, to snáď neni pravda. Celú noc som nespala a teraz toto. Prosím Tomiho, nech mi skúsi potiahnuť aspoň príručný kufrík na kolieskach, ale je nevyspaný a nevládze, tak len plače. Nejako to musím zvládnuť sama. Dostavíme sa k pásu pre kočíky a kočík asi dvadsať minút nikde. Vraj mám ísť na zákaznícky servis. Ani tam nikto nevie, kde je. Volám mame, vraj sa máme ponáhľať, lebo náš taxikár musí utekať. Čakám na informácie, nikto nič. Oprsklá Rakúšanka ma ženie vyplniť formulár. Pýtam sa, ako mi to má pomôcť, neodpovedá.  „Čiže mi ho pošlete?“ Snažím sa dopátrať významu. „Samozrejme!“ Húkne po mne, akože o čo mi ide. Na takýto prístup sa mi po dvoch rokoch ťažko zvyká, ale aspoň viem, že som doma a napriek tomu sa teším. Zvítame sa s maminou a taxikár sa veľmi ponáhľa. Ako nasadáme, ženská mi volá, že našla kočík. Vraj sa mám vrátiť do haly. Beriem nohy na plecia a taxikár zalamuje rukami, lebo má byť o hodinu na Maďaroch. V rýchlosti vybehnem spoza rohu a cítiac, že to asi nebol dobrý nápad, skočím nazad. Ešteže tak, lebo mi pred nosom preletí BMW, ktoré by ma bolo luxusne sepálilo. Preletí a zabrzdí, ale to už bežím ďalej, lebo nechcem ešte dostať vynadané. Tak ja preletím bez úrazu celý oceán, nič sa nestane, a nakoniec ma kvôli neschopnému personálu jebne auto tu za rohom na Schwechate?

Čakám babu a baba nikde. Vraciam sa do auta. Šofér nestíha na ty Maďare, tak letí stopäťdesiatkou. Našťastie nás bezpečne dovezie domov a o pár minút mi volajú, že mi medzi štvrtou a ôsmou dovezú stratený kočík.

Tak som sa bála letieť a nakoniec bol samotný let absolútne v pohode. Nebyť problémov na letiskách, ani neviem, že som cestovala.

Prvý týždeň na Slovensku

Mám úprimne rada Blavu a je mi tu skvele. Viem, máme svoje problémy a nie je ich málo, ale domov je domov. Mám chuť ísť úplne všade a stretnúť sa úplne so všetkými. Ak som aj kedy nadávala na veci, dnes sú mi vzácne.

Tomi je bez seba. Všade vidí kopu autobusov, električiek a trolejbusov (v Amerike také nemáme) a zo všetkého najradšej sa vozí po meste. Celú cestu hlasno vykrikuje: „Babka, pozui, tam je autobus! A má čeuvené kouesá! Babka, pozui jaká euektuička! Ide sem, to je naša! Babka, to je naša?!?!“ A babka vykrikuje, na nikoho konkrétne, len tak, do pléna: „On nie je z lazov, on je len Američan!“ Hneď na druhý deň sme sa vybrali na Hviezdoslavko na zmrzlinu. Sedíme na lavičke, padajú omrvinky z kornútkov a okolo sa ponevierajú holuby. Tomi so zamračeným čelom pohoršeným hlasom hovorí: „Niečo huadá ten bažant!“ Tak to už sme s mamou vybuchli na totálku. Vysvetľujte niekomu, že nedošiel z Nižného Tvarožca. Dúfame, že sa nám o pár dní upokojí.

Ihriská sa deťom tiež veľmi rátajú. V amerických parkoch nikdy nikoho niet a všade sa treba voziť ďaleko autom. Tu vyjdeme pred barák a máme vybavené. Tori sa so svojou neutíchajúcou žravosťou nahltá kamienkov a Tomi zasa pobagruje. A to sme ešte neboli na hrade. Joj, to bude paráda!