Vodičák
Dobre, dobre, priznávam sa. Keď som mala devätnásť, pokúsila som sa urobiť si vodičák, ale nevydalo. Písomným testom som prešla ako nič, ale problém nastal, keď prišli jazdy. Na prvýkrát som ťukla kuželok pri slalome a hneď ma hnali domov, na druhý som sa jedného dotkla pri parkovaní a zas ma hnali domov, a na tretí som síce neťukla žiaden, ale keď som sa konečne dostala na cestu, bola som taká vyklepaná, že som urobila pár chýb a bolo vybavené. Stovky eur vyhodených do koša + komplex a blok jak hovado na ďalších 7 rokov. Vivat slovenské autoškoly. Nič pre citlivé (pre citlivené) povahy.
Zaprisahala som sa, že prežijem život aj bez vodičáka. S mamou sme auto aj tak nikdy nemali a ani mi ho nebolo treba, lenže som ešte netušila, že raz skončím v Amerike, sama doma, bez chodníka a bez šance ísť si slobodne kúpiť čo len hlavu cibule.
Bolo jasné, že k autoškole dôjsť musí, akurát som sa všemožne snažila ju čo najviac oddialiť. Na vlastné prekvapenie som sa však dozvedela, že v tejto krajine do autoškoly nechodí takmer nikto, akurát ten, koho nemá kto naučiť jazdiť, alebo kto 3x neprejde skúšobnou jazdou (v zahraničí sa nepočíta, na moje šťastie). Úplne stačí, ak zvládnete písomný test, na ktorý sa učíte doma z voľne dostupnej 30-stranovej knižky. Následne dostanete takzvaný learner’s permit, čiže povolenie učiť sa jazdiť v spievode akejkoľvek inej osoby (alebo rôznych osôb) s vodičákom a vo veku minimálne 21 rokov, čo v mojom veku neni problém zohnať, keďže s deťmi sa nekamarátim. Ale nie. Vlastne áno.
Learner’s permit
Prakticky hneď po príchode v januári sme si boli jednu takú knižku vyzdvihnúť na miestnom DMV - Department of Motor Vehicles, po slovensky Ministerstvo dopravy. (Pardón, bola som opravená, že Dopravný úrad, pretože ministerstvá sú len federálne a DMV si spravujú jednotlivé štáty. Takže úrad. Vyštudovaná prekladateľka horí hanbou.) Všetko súvisiace s autami sa v USA rieši cez DMV, a nie cez žiadnych policajtov a neviemkoho. Každé pidimesto má svoje DMV, ľudia na DMV sú obyčajní nevinní úradníci a úradník je dokonca aj ten, kto s vami robí skúšobnú jazdu a rozhodne, či ste splnili kritériá na vodičák.
Aby ale všetko neznelo ako z ideálnej rozprávky, DMV je aj poriadna byrokratická motanica, bežne plná zúfalých občanov, čakajúcich vždy minimálne hodinu na to, aby sa dostali k okienku a vybavili si zas voláku prkotinu. Hodina nie je hyperbola, hodina je reálna časová jednotka. Či prídete ráno, večer, či v pracovný deň alebo v sobotu – nemáte šancu vyhrať.
Prvý mesiac ležala knižka ladom, pretože som sa jej aktívne a cielene vyhýbala. Napokon som sa však záhadným spôsobom k učeniu dokopala a jedného dňa som Benovi oznámila, že chcem ísť na test. Na test môžete prísť kedykoľvek. Vystojíte si radu, dostanete sa k prvému okienku, dostanete poradové číslo, o ďalšiu hodinu sa dostanete k druhému a odtiaľ vás po ďalšom byrokratickom znásilňovaní posadia za počítač, kam si naklikáte odpovede a zahlásite tete.
Prišli sme teda v jedno chladné sobotné ráno, keďže Ben je cez týždeň v robote (v tejto krajine inak ešte nikde nikomu nikdy nenapadlo, že by jeden deň v týždni mohli mať otvorené pre pracujúcich aj dlhšie ako do piatej) a rad sa šinul až von, kde nám všetkým parádne na vetre odmŕzali guľky a keď sme sa konečne dostali dnu, rad sa aj naďalej šialene kľukatil celým vnútrom budovy. Samozrejme, že sme prišli s dieťaťom, lebo kam ho máme dať, a samozrejme, že sme ho celý čas držali na rukách, lebo kam ho máme dať, a samozrejme, že sa mu to nepáčilo, lebo je dieťa. Po takmer hodine sme sa dostali k prvému (triediacemu) okienku, kde nápis praví: PROSÍM, PRICHYSTAJTE SI PREUKAZ. Otvorím kabelku, nech som pripravená, a preukaz nikde. Okamžite ma oblialo, pochopila som. Zrovna večer predtým sme si doma v kuchyni kúpili životnú poistku a agentka chcela po mne doklady, ktoré za žiadnych okolností kabelku neopúšťajú. Keď skončila, vyprevadili sme ju von a kde ostali doklady? V kuchyni na stole. Takže doklady nemáme. Za okienkom sedí mladý chlapec, vyzerá, že v živote nemal frajerku, tak sa skúšam oháňať úsmevom a slovenským občianskym, nepomáha. Pýtam sa ho, či môžem muža poslať domov po doklady a aspoň podržať miesto pri okienku, kým sa vráti, nech tu s malým deckom nestojíme ďalších 45 minút, ale nedovolí. Zdrvení sa vraciame domov, pretože vieme, že na obed zatvárajú a už sa veľmi pravdepodobne nestihneme otočiť. Napriek tomu sa však pokúsime. Cestou domov nikto nič nehovorí, lebo sme obaja naštvaní a nemá to cenu. Vrátime sa s dokladmi a znova sa postavím do radu (Ben je s Tomim tentoraz voknu). SBS-kár mi hovorí, že ak sa k okienku nedostanem pred pol dvanástou, pošlú ma domov, lebo o dvanástej zatvárajú. Po 40 minútach som o 11.28 pri okienku, a hrdo tasím doklad. Tentokrát za ním sedí staršia žena a pýta doklad o adrese.
„Taký nemám, na Zelenú kartu mi nenapísali adresu.“
„Nemyslím Zelenú kartu, ale napríklad účet z banky. Niečo, kde máte adresu.“
„Účty neplatím a banku mám v zahraničí. Nič také žiaľ nemám.“
„Tak mi dajte nájomnú zmluvu.“
„Nemám, bývam u svokra.“
„Tak s ním musíte zmluvu spísať a potom sa vráťte. Bez adresy vás nemôžem nahodiť do systému.“
Spísať nájomnú zmluvu s vlastným svokrom. To už čo je.
O pár dní mal otec cestu do DMV, pretože si kúpil novú vlečku a potreboval ju zaregistrovať a oešpézetkovať. Išli sme teda všetci traja spolu – otec, Tomi a ja – každý si povybavovať svoje. Zmluvu sme spísali, doklady mám. Vystojíme rad a čakáme s číslami v ruke, kým nás zavolajú k okienkam. Otec si vypĺňa tlačivo, mne sa nedá, lebo mi Tomino nonstop uteká a otca to vôbec netrápi. Nevadí, som zvyknutá a nejako to dám. Volajú ma ako prvú, tak sa otca slušne okľukou pýtam:
„Mám si zobrať malého so sebou?“ a myslím tým „Bol by si taký dobrý a postrážil mi ho, kým tu len tak nečinne sedíš?“
„Jasné, zober.“
Muži vedia byť veľmi citliví. Vždy zabúdam, že im nepriame náznaky nič nehovoria.
Prídem k okienku a tasím papiere, dieťa držím pod pultom za ruku, zatiaľ čo ma ono silou rotvajlera ťahá k východu.
„Takže tu máme pas, Zelenú kartu, nájomnú zmluvu...sobášny list vás poprosím.“
?!??!!?„Ten tu nemám, nevedela som, že mi ho treba. Prosím vás, neposielajte ma domov, už som tu s tou istou vecou tretí raz.“
Dieťa neprestáva ťahať, slečna ťuká do počítača a napína ma jak gumu od trenkov. Síce asi len dve sekundy, ale pre mňa trvajú večnosť.
„Ak chcete, môžem vám sobášny list vytlačiť z databázy za nevratný poplatok 14 dolárov.“
„Super, aj za päťdesiat! Len ma už, prosím, neposielajte domov!“
Utieram z čela pot. Stres z nepripustenia k testu strieda stres z testu.
„Odfotím si vás, pozrite sa mi tuto do objektívu.“
Pod pultom ma aj počas fotenia dieťa ťahá celou silou doprava, bez horčičákov nevidím, keré je objektív a keré nie a keď si ich znova nasadím, zistím, že som sa pozerala vyššie, než som mala.
„Nevadí,“ usmieva sa slečna, „dobre to vyzerá.“
Zrejme už v živote videla všeličo.
„Prajete si byť darcom orgánov?“
„Áno, ale pod podmienkou, že mi ich odoberú až po smrti,“ snažím sa vtipkovať. Z povinnosti sa usmeje, ale nevyzerá dvakrát pobavene. Zrejme podobné kraviny počúva dosť často.
Po dvadsiatich minútach ma posiela za počítač k testu. Otec už má ešpézetku zázrakom vybavenú a preberá štafetu v krotení mladého Ashwella.
Test je ľahký a na vlastné prekvapenie nemám najmenší problém.
„Chcete si pred odovzdaním skontrolovať odpovede?“ pýta sa hlas v slúchadlách.
„Daj pokoj.“
Kliknem OK a prídem k ďalšiemu úradníkovi, ktorý mi s falšovanou radosťou oznámi, že mám všetky odpovede správne. Teším sa hlavne kvôli tomu, že už sem nebudem musieť prísť stráviť ďalší voľný deň. Learner’s permit mi platí až do vypršania Zelenej karty, čiže do júna 2018. Dovtedy tú skúšobnú jazdu snáď dám. Už sa len prestať posierať a sadnúť si za volant.
Driver’s license
Otec sa už niekoľko mesiacov kasal, že ma naučí šoférovať. Ale vraj najprv na kosačke, lebo tak učil aj Bena, Matta a Davida. Kosačka je hlučnejšia než motorová píla, vôbec sa mi tento nápad nepáči a ani nechápem, ako mi má pomôcť. Vždy, keď otec kosí, mám zrazu akosi strašne veľa roboty v dome. Raz ma ale nešťastne prichytil v záhrade, v ruke už niekoľké pivo (to vždy znamená ZACHRÁŇ SA, KTO MÔŽEŠ) a cez hukot nemilosrdnej príšery volá:
„ÁLE, ÁLE, KOHO TO TU MÁME? ŠTUDENT, POME, NASADAJ!“
„NIE, NIE, TERAZ NIE, MUSÍM...“
„NASADAJ!“
S otcom nemá význam sa hádať. Hlavne, keď je potrundžený, ale vlastne nikdy.
Nasadnem, otec kdesi čosi preradí a už sa valím.
„KAM MÁM ÍSŤ?“
„KAM LEN CHCEŠ!“
Po dvadsiatich sekundách sa rozhodnem, že už stačilo, ale neviem, ako tú ohavu vypnúť.
„OCI, JAK TO MÁM ZASTAVIŤ?“ hučím na plné hrdlo.
„ČOOO? NEPOČUJEEEM!“
„BENNY, JAK TO MÁM ZASTAVIŤ?“
„NEPOČUJEM ŤA, ZLATO!“
Kosačka si so mnou robí, čo chce. Šancu kričať dostanem vždy len vtedy, keď som blízko pri nich, ale jak dokričím, už som o tri metre ďalej, lebo neviem zastaviť. Ben ma na štvrtý pokus začuje a beží mi pomôcť to monštrum vypnúť.
„Fuj, tak toto už nechcem robiť.“
„Neboj, nabudúce pôjdeme na parkovisko.“
O niekoľko dní ma Ben prvýkrát zoberie na parkovisko pri základnej škole, kam chodil ako decko. Už sa zvečerieva a deti sú dávno doma, takže nehrozí, že nejaké zabijem. Ledaže to svoje na zadnom sedadle.
„Zaraď D3 a poď pomaličky po parkovisku.“
„Jak? Čo? To už taktok zhurta?!“
„Zlato, nejako začať musíš. Prevodovku nemáme, jak vy v Európe, takže stresovať sa nemusíš. Jemne šľapni na plyn a poď tuto do kolečka.“
„Ja sa neviem otočiť!! Šak je tam plot!“
„Poď, prosím ťa.“
Šľapnem na plyn, hegne nás dopredu a hneď skočím na brzdu.
„TYBRĎO, to je jaké citlivé?! To si mi mal povedať!“
„Veď zistíš.“
Valím sa desiatkou, ale POZOR, v míľach, takže je to viac, než si myslíte.
„Preboha, tam je auto. ZMIZNI ODTIAĽ!!!“
„Zuzi, je od nás 50 metrov. A navyše sem nejde.“
„A jak to ja mám vedieť? Mňa to stresuje!“
Pomaly a trpezlivo (pomaly na mojej strane a trpezlivo na Benovej) sme sa vymotkali s parkoviska a Ben zrazu po mne chce, nech idem na cestu (kde nikto nechodí, lebo akurát spája dve školy, ktoré sú momentálne prázdne).
„Šibe ti? Veď sa zabijeme!“
„Poď pomaly, nikto tu nie je.“
V záchvatoch odvahy zvyšujem rýchlosť na 11.
„A prestaň sa mi smiať.“
Ben si kúše do pery a snaží sa vyzerať vážne. „Ideš desiatkou.“
„Najprv si musím zvyknúť. Keď sa budem cítiť pohodlne pri desiatke, pôjdem rýchlejšie.“
Na parkovisko sme prišli ešte dvakrát a zakaždým som sa cítila o 300% lepšie a išla rýchlejšie. Robila som dookola kolečko po jednom parkovisku, potom rovno po ceste, po druhom parkovisku a späť. Keď som sa rozhodla, že už som odvážna a nudím sa, povedala som Benovi, že nabudúce chcem ísť jazdiť medzi domy po našom neighborhoode, kde je aká-taká premávka a maximálna rýchlosť 25 míľ za hodinu, aj keď väčšina debilov sa tade valí štyridsiatkou.
Jasné, že som sa znova bála, pretože jazdné podmienky sa zmenili. Vždy, keď sa za mnou zjavilo auto, kričala som:
„Benny, on ma prenasleduje!“
„Tak si ho nevšímaj.“
„Ale ja idem pomaly a on ma nenávidí, lebo ma nemá ako obísť!“
„Kašli naňho, nenechaj ho, aby šoféroval za teba. Choď, ako ti je pohodlne.“
„Chcem sa ho striasť, neviem sa sústrediť.“
„Dobre, tak zahni sem k tomuto domu a nechaj ho prejsť.“
A takto stále dokolečka, lebo ma ktosi ďalší prenasledoval každých 10 sekúnd. Aspoň som sa naučila cúvať z príjazdových ciest.
Keď som si zvykla jazdiť po susedstve a prestala som mať nutkavú potrebu striasať sa prenasledovateľov, chcela som ísť na veľkú cestu. Tu som sa už kupodivu cítila pohodlne. Maximálna rýchlosť 45 mph, občas som síce urobila poriadne sprostú chybu, ale tento článok je mi dôkazom, že sme všetko prežili, až sme sa postupne dostali na diaľnicu. Rýchlosť mi už v tomto štádiu nevadila, ale mala som príšerné desy z pripájania sa na diaľnicu z príjazdovej cesty, či rampy (oni to volajú ramp, tak neviem). Pákrát som nás skoro rozmárovala, ale nie preto, že by som išla prirýchlo, ale preto, že som váhala a nevyužila moment. Ben mi niekoľkokrát ozelenel, ale všetko som sa naučila. Dnes už sa ani len nepozerá a hňogá si do mobilu.
Takto sme spolu prejazdili zhruba dva mesiace. Vozila som nás úplne všade, až som sa celkom prestala báť.
Pred pár dňami som zahlásila, že by som rada išla na skúšku. Mám predsa tri pokusy, tak ak neprejdem, nič sa nestane.
Na jazdu si musíte priniesť vlastné auto, čo je úplne super, pretože ste naň zvyknutí. Pre nás je to ale aj nevýhoda, keďže ho má Ben celé dni v práci a keď príde domov, DMV už má zatvorené. Tento týždeň bol však v utorok veľký sviatok, Deň nezávislosti, a cezeň býva voľno. Benovi okrem toho v práci ponúkli voľno celý týždeň, tak sme sa na skúšku vybrali hneď v pondelok. Prídeme, ja už som mala stresy nachystané, a ono zatvorené. Výborne, zajtra je voľno, tak my dnes neprídeme do práce. Logické. Hlavne, že na nete nič nepíšu, ale na dvere si vylepia papier, aby ste sa mohli pekne prehnať. Pripomína mi to Univerzitu Komenského.
V utorok sa vrátiť nemôžme, pretože je voľno a v stredu má Tomi lekárku, vo štvrtok už ide Ben predsalen do práce.
„Tak kedy?“ Zúfam.
„Vo štvrtok si zoberiem voľno. Alebo, vieš čo? Skúsme v stredu poobede.“
„Vidíš, pravda. Tomi sa síce poobede nevyspí, ale jeden deň to prežije.“
V stredu poobede sme teda naklusali so všetkými (pre istotu aj absolútne zbytočnými) dokladmi a papiermi, vyčkali šóru a dostali sa na rad. Znova najprv byrokracia, znova fotka (tentoraz pohľad do objektívu), znova test zraku, posaďte sa, zavolajú si vás.
O desať minút už ma volala najmilšia maminkovská teta na svete, že so mnou bude robiť skúšobnú jazdu. Tety boli dve, ale tú druhú si vraj nemám všímať. Tá si sadla na zadné sedadlo auta, ktoré sme si neprezieravo ani trochu neupratali, a ledva sa vtlačila vedľa Tominovej autosedačky, čo kvôli bezpečnosti tróni v strede. Najprv odo mňa chcela, aby som sťahovala okienka, zapínala blinkre, výstražné signály a kadečo možné, až po rozmrazovanie okna, čo ma úplne dostalo.
„To mi manžel nikdy neukázal.“ (Šak je leto, len tak medzi nami.)
„Hľadajte, skúste.“
Zbadám červenú ikonku s voľákou akože parou, tak tipnem:
„Tu.“
„Výborne, no vidíte! Našli ste.“
Vyparkovali sme, troška sme pojazdili okolo budovy rýchlosťou maximálne 30, prešli pár stopiek a zákrut a po 5 minútach už sme parkovali, odkiaľ sme prišli.
„Hotovo?“ Valím na ňu oči. Všetci mi tvrdili, že skúšobná jazda trvá asi hodinu, vraj pôjdeme po rôznych diaľniciach a neviemčom, aby sa uistili, že naozaj viem šoférovať za akýchkoľvek podmienok.
„Áno, hotovo.“
„A…prešla som teda?“
„To vám poviem až vnútri. Počkajte ma pri okienku číslo 2.“
Bežím ako o dušu. Teta príde k okienku a začne menovať všetko, čo som urobila zle. Popravde si ani nie som vedomá chýb, pretože v tomto štádiu už jazdím dosť pohodlne a rozvážne.
„Do riti,“ hovorím si v duchu, „stopro mi to nedajú a ani sama neviem prečo. Typické.“
Ben ma zbadá pri okienku a vydesený ma zdrapí za plece. Tuším, že si myslí, že ma vyrazili, keď som tak skoro naspať.
„Ale prešli ste!“
„Jéžiš, super, dobre ste ma napínali.“
„Ja viem, nerada to robím, ale vždy musím najprv vymenovať chyby. Tento papier mi podpíšte, ten vám slúži ako dočasný vodičský preukaz a kartička vám príde do týždňa poštou. Pekný deň vám prajem!“
Uff, no dobre. Miesi sa v nás radosť a šok.
„A čože si tak rýchlo skončila?“
„Neviem, vraj im to stačilo.“
„Tak, no, ber to tak…tu sme v Amerike, vodičák má každý, aj šestnásťročné deti. Zrejme nemajú čas sa s každým babrať. Možno si sa im natoľko páčila, že uznali, že im to stačí.“
Možno. Alebo skôr nemali čas. Každopádne, vodičák mám a už ma nikto nezastaví. Akurát sa bojím jazdiť sama, pretože sa spolieham na druhý pár očí, ktorý ma neraz zachránil, ale budem si musieť zvyknúť.
Aby som ale naozaj mohla jazdiť, musíme si kúpiť druhé auto. Ben má totiž Hondu vždy so sebou v práci a domov prichádza až o štvrť na 6. Navyše je stará a neustále sa na nej niečo kazí, ale on nechce kritiku ani počuť, lebo ju má radšej ako takmer čokoľvek na svete. (Dokonca mi už niekoľko rokov tvrdí, že mu funguje klíma, pričom je každému blbcovi jasné, že je to akurát horúci vzduch.)
Zhodou náhod sme sa však dozvedeli, že Benova teta s ujom z Floridy predávajú Hondu z roku 2014, ktorá má najazdených len niečo vyše 40 000 míľ. Po podobnej jazdenej Honde sme pokukovali aj tu v Lynchburgu, akurát že tá stojí bez daní 12 000 a rodina nám svoju ponúka za 7 700 na splátky, ktoré nepreplatíme ani o cent, pretože sme rodina. Ponuka ako lusk, akurát sa Ben musí letecky dopraviť na Floridu a odviezť sa naspäť, čo trvá bez prestávky najvyššou povolenou rýchlosťou 12 hodín, čiže dosť nepríjemné. Chcem ísť s ním, ale nemáme kde nechať Tomina a navyše s ním nemôžeme trčať 12 hodín v aute. Bojím sa, že sa kdesi vysype, tak som sa s ním chcela pri šoférovaní striedať, ale nechce, aby som pri mojich (ne)skúsenostiach išla osemdesiatkou po niektorých dosť drsných diaľniciach Južnej Karolíny. Budem to teda musieť nechať naňho a modliť sa, nech to prežije. Rád machruje, že už spomínanú trasu dal aj za 10 hodín, ale valil sa pritom ako blázon, tak mu vravím, nech sa neopováži, lebo mu krk vykrútim.