Záhradkári I.

„Ak chceš byť šťastný jeden deň, opi sa. Ak chceš byť šťastný rok, ožeň sa. Ale ak chceš byť šťastný celý život, obstaraj si záhradu.“

˶ Marilyn Monroe, 2016

Bývam v dome so štyrmi chlapmi (z toho jeden malý, ale o nič menej vinný) a bez môjho dotyku u nás všetko vyzerá ako najhoršia fáza zákopovej vojny. Hneď ako sme sa sem prisťahovali, vyrajbala som celý dom a všetci sme boli spokojnejší. Po pár týždňoch však udrelo teplo a ľuďom v okolí začali kvitnúť záhrady. Prezerám si našu, síce zďaleka najväčšiu, ale za to takú zanedbanú, že by sa za ňu aj cigáni hanbili (nič v zlom). Hľadím na tú spustnutú katastrofu a uvedomím si, že ma celkom nečakane čaká ešte kopec roboty, len tentoraz nie v dome, ale okolo. Predtým som si záhrady vôbec nevšímala, pretože sme nikdy žiadnu nemali, hoci sme chceli, ale nedalo sa. Pamätám si, keď som sa ako malá raz a uherský rok dostala do Baumaxu a túžobne obdivovala všetko náradie pre stavbárov a záhradkárov. Rýchlo som ale pochopila, že akokoľvek ma podobné zábavky priťahujú, nikdy sa ma nebudú týkať. Malý byt bez balkóna, dovidenia. Záhradky som celkom vytesnila z mysle.

Hľadím na katastrofu a neviem, čo s ňou. Obrovské hordy hnilých listov z minulej jesene sa stále nie a nie  zdvihnúť a odísť, kríky pred domom a po bokoch natoľko vysušené a rozdrisnuté, že si nie som istá, či v deň posledného vzkriesenia vôbec majú šancu, burina vedie 48:0 a namiesto trávy spálenisko.

„Benny, to tu vždy takto hrozne vyzeralo?“

„Čo si pamätám, tak áno. Dobrých 20 rokov. Vždy sme mali najotrasnejšiu záhradu v okolí, lebo rodičia nemali záujem.“

„Myslíš, že by otcovi vadilo, keby sme vytrhali tie suché kríky?“

„Asi áno. Najradšej by si ich tu nechal. Každý rok tvrdí, že ich oživíme a že budú na jar pekne kvitnúť, ale veď pozri na to. Neni šanca.“

„Tak ich vyrveme a hotovo. Keď nebude doma.“

„Dobre.“

Na druhý deň, sama doma, chodím potmehúdsky okolo kríka a zistím, že to ale že vôbec nie je len tak, že vyrvať a hotovo. Krík je pravdepodobne na svete dlhšie než ja a rovnako ako ja sa nemieni vzdať bez boja. Musím porozmýšľať.

O pár dní sa počas Tominovho poobedného šlofíka zoberiem von odpratať tie tvrdohlavé listy, keď už nič iné. Zhodou náhod je doma Matt a prekvapivo sa ponúkne, že mi pomôže. Utrúsim poznámku o ohyzdnosti kríkov a už berie masívne záhradné nožnice a ide. Kríku len tak odletujú pahýle. Stojím a civím. Ani mi nenapadlo, že by sme niečo také mohli mať, ja už som chcela kuchynským nožom. (Nesmejte sa mi. V živote sme nemali záhradu, ako som spomínala vyššie. Ak ste zabudli, prečítať znova.)

Vystrihali sme, čo sa dalo a suché listy z jesene napchali do vriec na vyhodenie. Akurát korene stále v zemi, tak sme si celí unavení povedali, že ich necháme na neskôr. Matt kamsi odišiel a ja som sa, posmelená novou skúsenosťou, pustila obtínať ďalšie tri kríky na boku domu. Po práci prišiel Ben, tak ho hneď zapriaham:

„Poď mi pomôcť odpratať konáre!“

„ČO? To čo ste…? Ty brďo, super!“

Po chvíli už parkuje doma otec.

„Oci, vytrhali sme ti kríky!“ Volá vysmiaty Ben.

„Čo už, tak sú preč, no. Na jar by boli pekne kvitli.“

Dobre, nezabil nás. Beriem to ako súhlas. A nie, tri pseudokvety na zaburinenej príšere sú všetko, len nie pekné.

Na ďalší deň som obstrihala posledné kríky na opačnej strane domu. Ale čo s koreňami? Ťahám, nič sa nehýbe. Akoby som ťahala samotný dom zo základov. Pri tej príležitosti sa mi rovno pod rukami zjavil neznámy veľký chlpatý pavúk a ja som sa tak zľakla, že som okamžite zaliezla do domu a v ten deň už som ani len von nevyšla. Nie že by som sa bála pavúkov, ale bojím sa jedovatých pavúkov, keďže tu vo Virginii je kopec kadečoho, čo nepoznám. Sadnem za net a hľadám miestnu otrávenú háveď. Ten môj medzi ňu našťastie nepatrí. Čo sa týka pavúkov, jedovaté máme len dva – kútnik jedovatý (brown recluse) a čierna vdova (black widow). Oba sa už v minulosti vyskytli v tomto dome (ale vraj len na dolnom poschodí, tak to ma upokojuje) a oba dokážu zabiť jediným uhryznutím. Hups, o niečo horšie než doberman. „Mala si ho tresnúť lopatou po hlave a bolo by,“ radí otec. Mám ale bohužiaľ mentálny blok  a nič väčšie ako 2 milimetre nezabíjam, keďže to už veľkosťou nápadne pripomína človeka.

Ale o koreňoch som chcela. 

„Oci, čo s tými koreňami?“ Pýtam sa.

„Obviažeme ich lanom, nasadnem do pickupu a vytiahneme.“

Obviažeme ich lanom, nasadne do pickupu a PRÁSK! Lano v čudu a koreň sa ani nepohol.

„Takže čo teda s tými koreňami?“

„Zobrať lopatu a vykopať. Zrejme sú omotané okolo celého domu.“

Do riti. Čo som si navarila, musím si zjesť.

Na ďalší deň kopem a kopem, korene pred domom mierne povoľujú. Z dlhej chvíle vytrhám zo zeme obrovské hnilé drevené trámy, ktoré akože na ozdobu oddeľujú vysušené kríky od spáleného trávnika. Príde mi na pomoc Ben (hneď ako si dopeče brownie) a celej spotenej a mŕtvej mi pomáha. Spolu nám to konečne ide. Zafungovala synergia.

Predok domu je síce rozrýpaný, ale vyčistený. Zostávajú boky, kde sú korene omnoho väčšie.

Otec vidí, ako sa bezvýsledne trápim s lopatou, tak berie na pomoc hadicu a korene podmýva. Nasadá do pickupu a znovu ťahá, koreň ani prd, tak mi radí, nech ho ráno znova podmyjem a keď príde z práce, budeme ťahať. Na druhý deň teda ťaháme, kopeme, ťaháme, kopeme, roztrhneme štyri laná, kopeme, ťaháme a nakoniec povolí! Tu je, sviňa:

S druhým počkáme na Bena, lopotíme sa a ani trom nám to nejde. Je mi takmer do plaču. Ráno mám znova podmývať a skúsime zajtra večer. A viete čo? Zajtra večer sa podarí! Skoro sme pri tom zdochli. Na druhý bok domu zatiaľ kašleme, aj tak ho z ulice nikto nevidí.

Nahovoríme otca, aby sme namiesto tých hnilých drevených trámov pred domom kúpili okrasné kamene. Najprv nechcel, vraj sú drahé, ale dal sa zlomiť. Vybrali sme sa do Lowe’s (Lowe’s je americký Baumax a číta sa louz, nie louíz, ako som ho ja dlho tvrdohlavo volala) a otec mi vraví, nech si vyberiem kamene. Hovorím, že on si musí vybrať a ja mu urobím múrik. „Nie, moja dcéra odo mňa dostane také kamene, aké sa JEJ páčia!“ Uáu, to si vážim. Tak už mám konečne otca, ktorého som nikdy nemala.

Odtiaľ už všetko nabralo rýchly spád. Z kameňov som vyskladala múriky a otec, čapnutý z piva, nikomu nedovolil, aby mi pomohol, keďže „je to môj projekt“. Zrejme mal dobrý úmysel, keď videl, ako ma záhradkárčenie teší, ale zase na druhej strane, keď vidíte, že niekto po celom dni zomiera a vypocuje si dušu, nebolo by na škodu.

Kúpili a zasadili sme drobné kvietky a v rade za nimi vždyzelené azalky (evergreen azaleas) a pekne sme si ich pohnojili dvoma pytlami kravských hovén. Nemám síce fotku pred, ale mám fotku po a musíte mi veriť, že sa nám záhradky neuveriteľne zmenili:

Aby toho nebolo málo, zasadila som si semienka rajčín a byliniek a už po týždni mi vykúkajú prvé holátka. Neskutočne sa teším, keďže doteraz som všetky rastliny v živote dokázala akurát zlikvidovať. (Oregáno som si síce dvakrát nechtiac poliala citronádou a nerastie, ale menšie straty si môžem dovoliť.) Navyše sa chystáme zasadiť aj krumple, tak ich teraz poctivo zanedbávame a čakáme, kým nám obradavičnejú. Potom ich vraj treba pokrájať, dva dni vysušiť a zasadiť. Otec mi tvrdí, že mi uňho v pôde neporastú, ale som tvrdohlavá a aj tak to skúsim.

Povzbudzujem vás, ženy, vytiahnite tých hnilých chlapov do roboty. Oni bez vás nikdy nezačnú a vy to bez nich nikdy nedokončíte. Preto sa všetci ľúbime.